Prešlo štvrťstoročie od založenia Jazykovej školy VAGeS

Prešlo štvrťstoročie od založenia Jazykovej školy VAGeS. Začína sa druhé štvrťstoročie inštitúcie, ktorej „dejiny“ sa píšu od prvého septembra 1991.

Dovoľte mi pri tejto príležitosti neodpovedať na otázky, ktoré mi položili niektorí moji priatelia, ako napríklad: „Aké dôvody viedli k založeniu školy? Aké ste mali predsavzatia a ciele? S akými ťažkosťami ste sa museli pri zakladaní školy popasovať? Čo ste museli obetovať a čo ste získali? Na čo ste právom hrdá? Keby ste začínali ešte raz, čoho by ste sa vyvarovali a čo by ste zlepšili? Čo vám táto práca dala a čo vám vzala? Čo želáte Jazykovej škole VAGeS?“

Dovoľte mi však, darovať vám úvahu, ktorú som napísala iba pre seba a nikdy som nepredpokladala, že ju zverejním.

Reformujem školstvo

Reforma školstva robená ministrom je potrebná. Reforma školstva na úrovni financií je nevyhnutná. Reforma školstva podporená štrajkami učiteľov je kľúčová. Zdá sa mi však, že doteraz je všetko toto neúčinné. A tak mi v hlave vyvstala myšlienka, ako ja, učiteľka, sama, bez pomoci všetkých spomenutých inštitúcií, môžem robiť reformu školstva. Môžem a veľmi účinne.

Keby som na to mala, aby som riadila reformu z ministerského kresla, robila by som všetko preto, aby som sa stala ministerkou školstva. Keby som vedela riadiť financie v makroekonomike, robila by som všetko preto, aby som sa stala ministerkou financií. Keby som verila, že štrajk učiteľov zobudí vládu a pomôže nielen učiteľom, ale hlavne študentom, zúčastnila by som sa štrajku učiteľov.

Ale ja som „len obyčajná učiteľka“, ktorá ale má v rukách neobyčajnú moc zreformovať školstvo bez vyššie spomenutých inštitúcií. Neverím im, a tak reformujem školstvo po svojom. Začínam vstupom do triedy, do prednáškovej sály a nekončím nikdy. Nerozmýšľam nad tým, koľko zarábam (viem, že by som si zaslúžila viac), nerozmýšľam nad tým, aké sú dnešné deti zlé, nevychované a učiť ich „ide o život“. Nerozmýšľam nad tým, že niektoré deti sú dislektici a iné dis..., nekritizujem, že si nerobia domáce úlohy, lebo sa im nechce. Neriešim problém, že mnohí všetko majú.... na vysoké školy sa dostanú tak či tak.

Riešim iné veci. Hľadám chybu v sebe, ak žiaci nerozumejú, nabádam ich ku kladeniu otázok, k tvorivej diskusii, k samostatnosti pri riešení úloh, prijímam slabších študentov a študentov s poruchami učenia s láskou, prísne, ale spravodlivo posudzujem ich snahu a výsledky, hrám fér, som partnerom, nie bossom.....

Ale toto vlastne nemá s reformou školstva nič spoločné. Robím to viac ako 40 rokov a žiaden politický, ekonomický či iný systém to nemôže ovplyvniť. Nemôže, nesmie, lebo ja, učiteľka, ktorá vstúpi do triedy, to nedovolím. So systémom budem bojovať, keď vyjdem z triedy. V triede mám svojich študentov. Oni sú pre mňa alfou a omegou, mojou reformou. Nie vyšší plat, nie odbory, nie minister, nie štrajk, nie digitálny systém, nie interaktívna tabuľa, ale MOJI študenti.

V reforme školstva pokračujem i po odchode do dôchodku. Každý štvrtok od piatej do šiestej sedím v kaviarni Libresso pri stole označenom „English speaking table“. Úmysel bol, aby tí, ktorí sa učia po anglicky a chcú sa nezáväzne rozprávať, aby prišli a debatovali o ničom a o všetkom. Chodím tam už 5 rokov a je to úžasné. Prichádzajú rôzni ľudia, starší, mladší, študenti, pracujúci a dokonca aj dôchodcovia. Je to fajn po ľudsko - spoločenskej stránke. Je to ale fajn aj preto, lebo tí, ktorí prídu, osmelili sa hovoriť v cudzom jazyku. A o to, nám, učiteľom cudzích jazykov ide. Však?

A tak, predsa len, na poslednú otázku mojich priateľov: „Čo želáš Jazykovej škole VAGeS, jej študentom a učiteľom?“ odpovedám nasledovne:

Želám im, aby nikdy nezažili situáciu, ktorej svedkom som bola ja.

Pri stole v kaviarni sa stretnú dvaja ľudia. Čerstvý absolvent univerzity a mladý učiteľ tej istej univerzity. Nepoznajú sa. Študent kritizuje prácu učiteľov na našich školách. Na moju otázku, čo postrádal u svojich učiteľov, odpovedá: „Vôbec nemajú empatiu k študentom,“ na čo mladý učiteľ zareaguje: „Ale veď ja som na vysokej škole, aká empatia, aká láska k študentom?“

A ďalej želám mojim cenným priateľom, učiteľom JŠ VAGeS, aby nikdy nemuseli vysloviť vetu, ktorú vyslovil učiteľ v Sverákovom filme „Vratné láhve“, keď ho riaditeľka prehovára, aby ešte zvážil svoj dobrovoľný odchod zo školy: „Já už nebudu učit, protože já už tady nejsem rád.“

Elena Vargicová,
Zakladateľka Jazykovej školy VAGeS,
október 2017